popismenku

Ja som už v živote vyskúšal všeličo. Ja mám už na to vek. Prirodzene, že mám aj iné schopnosti. Som relatívne zručný a šikovný. A mám už aj skúsenosti. Viem, čo kde treba dať. Kam niečo priložiť. Kde trochu povŕtať. Čo a ako postaviť. Kedy byť jemný a kedy poriadne priraziť. Mňa už len tak niečo neprekvapí. Mám primeranú silu a dobrú telesnú konštrukciu. Som zrelý muž na švédsku trojku. A predvčerom som si ju aj doprial.

Zabudol som ešte povedať, že sa nepreceňujem. Keď si neviem poradiť, tak si dám poradiť. Svojim spôsobom je to slovná hračka poradiť-poradiť, ale vy viete na čo myslím. Jednoducho sa netvárim, že som majster sveta. Nechám sa poučiť skúsenejšími. Zoberiem si manuál, že čo a ako a idem krok po kroku. Nikdy sa s tým neplaším. Pekne postupne. Dať dole obal. Pohladiť a vyčistiť. Pripraviť inštrumenty. Bod za bodom. Nikdy nepreskakujem. Najprv si všetko vyskúšam a potom idem naostro. A pre istotu ešte raz mrknem, či je prvý krok urobený dobre.

Som v tom dobrý. Zvládam aj tri naraz. Teda nie úplne naraz. Pekne postupne. Jednu za druhou. Nie tak, že rozbabrem jednu a odbehnem k druhej, trochu ju rozbabrem a šup k tretej. Viem, že sú aj takí borci, ktorí by si na to trúfli ale mne ide aj o kvalitu. To je ako v slohovej úlohe. Úvod, jadro, záver. Alebo namiesto záveru môžeme dať vyvrcholenie. Ja to mám radšej pekne postupne. Navyše už nie som žiaden mladík. V strednom veku treba viac bazírovať na kvalite ako na rýchlosti. Nakoniec to predsa nei sú preteky. Všetko potrebuje svoj čas. Aj toto. Hlavne toto.

Predbehnem udalosti a nebudem sa vŕtať v detailoch. Zvládol som to. Bol som dokonca pochválený. Tromi ženami. Každej sa to páčilo. Nepreháňam. Naozaj. Akurát som nepočítal s tým, že telo v strednom veku už reaguje inak ako v mladšom strednom veku. Stalo sa to predvčerom a ja si stále necítim žiaden sval. Inak aj to je len obrazne povedané, lebo si cítim každý sval. Dokonca som zistil, že mám svaly aj tam, kde som už o tom pochyboval. Cítim sa ako prevalcovaný. Bolia ma prsty, ruky, nohy, chrbát. Proste ma bolí úplne všetko. Ja už proste nie som mladík. Ale stálo to zato.

Zmontoval som jednu ikeácku posteľ a jednu ikeácku komodu a jednu ikeácku posteľ som rozmontoval. Poodnášal som to z garáže na poschodie a z poschodia do garáže a išiel som presne podľa manuálu. Dokonca aj tá jedna šrubka, ktorá mi chýbala sa nakoniec našla. Pochválili ma svokra, dcéra aj žena. Ale teraz stokám. Jojkám. Bolím sa. Cítim každý jeden sval. Ja už na tri švédky nie som stavaný. Nabudúce to urobím postupne. Jedna švédka na jeden deň. A bodka.

Presne o 9.05 mi zavolala kolegyňa. Nie je to nič zaujímavé, čím by som vás zdržiaval. Ale v tej istej chvíli, presne o 9.05 mi zavolala aj žena. Asi o sekundu neskôr ako kolegyňa, lebo tá sa dovolala a žena ostala len v zozname neprijatých hovorov. Ani na tom by nebolo nič zvláštne, keby to nebolo zvláštne tak, ako sa dozviete neskôr. Teda teraz je dôležitý len ten čas. 9 hodín a 5 minút.

Hneď som zavolal žene, pričom som nevedel, že sa deje niečo zvláštne. Len som nechcel aby mi v zozname neprijatých hovorov svietila vlastná žena. Ja mám ženu rád. Nemá mi čo svietiť medzi neprijatými. Ja som ju už raz prijal za ženu tak som jej zavolal.

“Stala sa mi zvláštna vec” povedala mi žena do telefónu a ja som bol rád, že som jej volal hneď. Keď sa mojej žene stane zvláštna vec, chce aby som sa hneď ozval. Ja nikdy neviem, či je to len taká obyčajná vec alebo zvláštna, keď mi žena volá a tak jej pre istotu volám hneď. Moja žena by vám teraz povedala, že ona nikdy nevolá v obyčajných veciach ale vždy len v zvláštnych, ale že teraz to bolo aj v rámci zvláštnych vecí veľmi zvláštne.

“No počúvaj” povedala do telefónu a pokračovala: “Dala som baterku do hodín a keď som ich chcela nastaviť, tak som prišla na to, že sú nastavené úplne presne”. “Rozumieš?” dodala žena, pričom ma nepustila k slovu. “Zvláštne nie?” opýtala sa. “Fakt” odpovedal som úprimne, “zvláštne”.

“No to je totálne zvláštne” zvýraznila čaro situácie moja žena: “Rozumieš, ja som ich vôbec nenastavovala, ja som len vložila novú baterku do hodín, ktoré stáli a boli nastavené úplne presne”. Rozumel som svojej žene úplne presne. Hodinky zastali na minútu presne pred nejakým neznámym časom.

“Bolo 9.06″ povedala žena a mne to došlo. “Tak to je zvláštne” povedal som žene. “Však hovorím, že je to zvláštne” prerušila ma žena. “Ale aj to je zvláštne, že si mi to zavolala o minútu skôr” povedal som svoju zvláštnosť. “Čo to trepeš” povedala moja žena, ktorej sa to nezdalo zvláštne. “No ty si mi zavolala o 9.05, že o 9.06 sa stala zvláštna vec. Však to je tiež veľmi zvláštne”.

“Ty si pako” povedala žena krátku súvislú vetu, ktorú mi hovorí vždy, keď sa mi zdá niečo zvláštne. “Nastav si hodinky” dodala a bolo po čare. Máme so svojou ženou dvojminútový časový rozdiel. Ale ja viem, čo urobím. Vyberiem si baterku a vložím si ju späť presne o 24 hodín a dve minúty a potom zavolám svojej žene: “Počúvaj aj mne sa stala zvláštna vec … “

Nie som žiaden muskulárny typ. Muskulárny myslím ako taký muskulus. No ako taký chlap, čo sa na pláži všetky ženy obdivne obzrú. A nie som ani ten typ čo chodí metrom a má tam nekalé myšlienky. Ten metrosexuál, či čo. No taký ten typ, čo sa za ním všetky ženy v metre obzrú, že tiež by chceli takú kaderníčku. Tak ja nie som ani jeden ani druhý typ. Ja som obstarožný, mierne pretučnelý a v lete trochu spotený chlap. Taký za ktorým sa obzrie každá žena, že čo na takom chlapovi preboha tá žena vidí. Akože tá moja vlastná žena, čo kráča vedľa mňa. Tak taký som ja typ. Ale to sa zmení.

Včera som bol na operácii. Teda aby bolo jasné, len ja to volám, že operácia. Ja to teda volám, že náročná operácia. Vyberali mi jedno znamienko na mierne chúlostivom mieste. Myslí sa tým miesto o desať až pätnásť centimetrov vyššie ako ste teraz mysleli. Miesto presne na spodnej hranici brucha, kde mi do toho znamienka furt škrabal opasok. Tak mi ho dávali von. Ja som bol pri vedomí ale moje brucho bolo v bezvedomí, lebo mu niečo pichli aby to nebolelo. Brucho nebolelo a ja som si tak ležal a pozeral som sa z okna von.

Sestrička raz nahlas povedala “Huppps”, čo ma síce trochu vyľakalo ale zase doktorka potom povedala: “To nič” a to ma zase upokojilo. Prebehlo to bez problémov, len som stále myslel na to, že som pred tou operáciou mohol trochu schudnúť ale neschudol som. Moja žena totiž nedávno povedala, že tá doktorka je veľmi pekná, ale mne to tak neprišlo a aj tak, taká doktorka by sa za mnou na pláži otočila už len preto, aby videla, že či vidieť tú jazvu, čo mi urobila. Tak som si ležal a hovoril som si, že chvála bohu, že som neschudol, lebo aj tak nie je taká pekná ako mi hovorila žena.

Potom som bol odoperovaný a doktorka mi povedala: “No a teraz na pár dní treba obmedziť námahu”. Pozrel som na ňu prekvapene, lebo ja sa nenamáham a je to na mne aj vidieť. Doktorka by ale zjavne mala navštíviť kolegyňu z očného, lebo dodala: “No, myslím to tak, že keď pravidelne cvičíte, tak to teraz trošku obmedzte”. Naplo ma pýchou, lebo som pochopil, že vyzerám ako keby som cvičil pravidelne a úplne ma naplo, keď som si predstavil ako by som po cvičení naozaj vyzeral, keď už teraz tak vyzerám.

“Mám teraz obmedziť cvičenie” povedal som žene v čakárni a tá vyvalila oči. “To ti dúfam len lokálne umŕtvili” povedala. “Nedávala ti žiadne tabletky, alebo tak niečo?” opýtala sa ešte pre istotu. “Nechápem, čo je na tom čudné” trval som na svojom, “doktorka asi videla, že mám vycvičenú postavu a tak aby som teraz necvičil a tak”. “Moje nervy” povedala žena ale už to nevysvetľovala. Ja som pochopil aj tak. Moja žena by sa za mnou neobzrela.

“Tak ja som už na to prišiel” povedal som žene o pár hodín neskôr. Ja som totiž prišiel na to, ako sa zo mňa stane muskulárny typ a ani to nebude trvať dlho. Prišiel som na to pri spomienke na operáciu. Moje brucho dnes pripomína jeden veľký vankúš. Ale keď sa dobre prešije, tak mi tam vzniknú pekné tvrdé tehličky. Je to niečo podobné ako páperová vetrovka. Keď nie je dobre prešitá tak je to veľká perina, ale dobré prešívanie z toho robí pekný, teplý kabát. S takými tehličkami.

Tak toto ja urobím. Poprosím doktorku aby mi pekne prešila brucho. Dlhý švík na dĺžku a také tri, štyri na šírku. Aby z toho bolo také tehličkové brucho.

Potom sa už za mnou každá žena na pláži obzrie. Ešte aj pani doktorka. Aby videla ako sa mi zahojili jazvy. “Ja som svätá žena” povedala mi žena, keď som jej to povedal. Nerozumiem. Ja robím všetko preto, aby bola na mňa pyšná a ona sa mi dáva na náboženstvo.

Nevymýšľam si ani jediné slovo. Pôjde to preč. Rozhodla tak moja žena. Zavliekla ma k lekárke a vyzliekla do trenírok. Lekárka si to pozrela a povedala: “Ja by som to dala preč”. Nepovedal som nič, len som zazeral na ženu. Bola pri tom. Veď hovorím. Ona ma tam odvliekla. Myslí si, že je to veľké a že to tam nemá čo hľadať.

Podľa mňa každá iná žena by s tým dokázala žiť. Zvládla by to. Až také veľké to zase nie je. Trochu blbo sa mi síce zapínajú nohavice ale zase nemusím nosiť úplne obtiahnuté nohavice. Môžem mať aj také voľnejšie. Nakoniec také nosím. A inak čo. Inak nič. Mne to neprekáža. Zvykol som si.

“Tak v stredu o týždeň”, povedala mi lekárka a žmurkla na ženu. Ženy si v takýchto veciach rozumejú viac ako muži. Mňa by ani nenapadlo zobrať ženu k lekárovi a žmurkať po ňom, že čo jej tam budeme rezať. Alebo pridávať. A tak. Však rozumiete. Ale ženy sú iné. Žmurkajú na seba v ordinácii a majú ohromnú zábavu z toho, že má jeden muž strach.

“Mne je to už jedno” povedal som cez stisnuté zuby: “Chcete rezať, tak si režte”. “A keď už odrežeme toto, tak vám odstránim aj tie dve vecičky” povedala lekárka. “No vidíš” dodala žena a zase trochu žmurkla na lekárku. “Bude to preč a bude pokoj”. “No neviem” trochu som strečkoval: “predsa len je to symbol mojej individuality” povedal som žene. “Mne sa to takto celkom páči” dodal som.

Všetko bolo márne. Dnes nastupujem pod nôž. A ešte pod niečo čo neviem ako sa volá a ani si nie som istý, či sa dá povedať, že nastupujem pod to. Možno, že pristúpim k tomu alebo si ľahnem nad to. Neviem. Ešte nikdy mi doteraz nebrali symboly mojej mužnosti a pokročilejšieho veku. V každom prípade, dnes večer bude už zo mňa niekto iný. Už to nebudem ja.

Dnes popoludní mi odstránia tukové vankúšiky na očných viečkach a ufiknú mi aj také vystupujúce znamienko na úrovni opasku. Už to nebudem ja. Už mi odrežú moje symboly.

Asi by som to ani nemal priznať. Asi by som sa mal za svoju ženu hanbiť. Ale musím. Moja žena je celkom ako ja. Ja mám napríklad niekedy problém sklamať ľudí. Napríklad niekoho stretnem a ten človek sa teší, že ma vidí a ja si pritom ani za nič na svete neviem spomenúť odkiaľ sa poznáme. Tak ja takého človeka nesklamem. Ja sa teším spolu s ním a zároveň kladiem také tie otázky: „Ježiš a stretol si teraz dakedy niekoho?“. A čakám. Napríklad povie: „Jasne, akurát minulé leto som stretol Ďura“ no a mne je vtedy úplne jasné, že toho človeka vidím prvý krát v živote lebo ja žiadneho Ďura nepoznám. Horšie je, keď taký človek stretol Fera, lebo s Ferom som chodil na strednú školu a s iným aj na vysokú a ešte jeden bol na vojne a traja v práci. Mne je Fero na nič. A tak podobne. Proste kladiem otázky a modlím sa aby sa ten človek prezradil. Väčšinou sa neprezradí a mne ostane blbý pocit a jemu dobrý. Lebo on ma stretol a vie kto som, alebo si to aspoň myslí.

Tak moja žena je teraz celkom ako ja. Doteraz ale nebola. Doteraz sa mi len smiala a hovorila, že som ako Pako a že to raz zle dopadne. Ja síce nepoznám žiadneho Paka, čím mi to moja žena vôbec neuľahčuje, ale aj tak mám také podozrenie, že ani ona Paka nepozná a ten Pako je iba akože Dilino. Proste niekto kto robí chybu keď sa neprizná hneď na začiatku, že toho druhého nepozná. Ale teraz mi už moja žena nemôže povedať, že som Pako. Lebo aj ona je Pako. Ale zase ona je taký s diplomom.

Moja žena chodí stále do jedného obchodu a tam nás už poznajú. Je to maličký obchod s drahými potravinami, lebo sú až také zdravé, že to treba zaplatiť. Moja žena si myslí, že už je najvyšší čas aby dostala aj nejakú zľavu a aj o tom sa nedávno rozprávala s majiteľom ale on to nepochopil tak ako to myslela moja žena a žiadnu zľavu jej nedal. Hoci od človeka, ktorý je darcom krvi je to trochu zvláštne, že nemá sociálne cítenie.

„Dávno som vás nevidel na odbere“ povedal ten majiteľ mojej žene, pričom moja žena nikdy nebola darovať krv. Nebol som pri tom, ale viem to, lebo mi to žena prezradila do telefónu. „No vieš, ja som ho nechcela sklamať, keď si myslí, že ma pozná odtiaľ“. „Aha“ povedal som do telefónu ja a už som tušil, že to nedopadlo dobre. „Nedopadlo to dobre“ povedala mi žena: „ja som sa normálne tak zamotala, že až“.

Moja žena je jednoducho držiteľkou Jánskeho plakety. „Nie som, až tak som zase nepreháňala“ povedala mi žena do telefónu keď som sa jej na to opýtal. „Ja som potom hovorila, že už nemôžem“ dodala. „Aha“ povedal som a vedel som, že to nebude koniec. „A to ešte nebol koniec“ povedala moja žena: „ja keď som sa tak zamotala som mu povedala, že už mám rodinu a že sa už nacicali dosť“.

Neviem ako to pochopil pán majiteľ, lebo ja som to veľmi nepochopil. Akože moja žena mu hovorí, že dlho kojilo naše dieťa alebo sa sťažuje na mňa, že som pijavica alebo čo. Moja žena samozrejme myslela na to, že už tej transfúzke odovzdala dosť. A tak. Myslím, že moja žena sa do toho poriadne zamotala. Hoci sa včera dobrovoľne vzdala Jánskeho plakety má toho na rováši aj tak dosť.

Ale musím svoju ženu ospravedlniť. Ona len chcela byť milá. Nechcela sklamať toho pána majiteľa a asi chcela aj malú zľavu. Myslím, že si ju zaslúži aj bez darcovstva. A mimochodom moja žena nemôže krv darovať. Lebo je chudokrvná. A iné.

„Ty si úplný Maďar“ povie mi občas žena a nenaráža pritom na môj genofond. Keby narážala na genofond neurážal by som sa. Ja som totiž skutočne čiastočný genetický Maďar. Viem si v maďarskej kaviarni objednať eď kiš presó, eď krémeš, eď fekete tea tejával íš eď minerál víz. Potom pomrvím rukami akože robím bublinky a poviem: „Nem!“. Neviem totiž povedať, že nebublinkovú minerál víz. Ale inak viem po maďarsky povedať všetko, čo k životu potrebujem.

Keď mi ale moja žena povie, že som úplný Maďar myslí tým, že mi nerozumie ani divá sviňa. Nemyslí tým vtedy na čašníka a moje pomrvené ruky so slovíčkom nem ale na seba a na to že mi nerozumie. Ak by ste mi stále nerozumeli, tak tomu rozumejte tak, že ja vtedy neobjednávam nič po maďarsky ale niečo riešim a tak. No veď každý Slovák nakoniec vie, čo sa myslí tým, keď sa povie, že úplný Maďar.

Taký Maďar, keď chce to isté povedať po maďarsky tak povie, že si úplný buta tót, pričom vtedy tiež nemusí narážať na genofond ale na vlastnosti. Keď taký Maďar napríklad chce minerálku bez bubliniek ale za nič na svete nevie ako sa povedia bublinky. Po slovensky. Aj keď zase je pravda, že Maďari väčšinou nevedia povedať po slovensky ani krémeš a preso. Ale nie o tom som chcel.

Naša slovenčina je niekedy ako maďarčina. Nie ako genofond ale ako tak. Napríklad sme dnes v práci riešili slovo pulóver. Prišli sme na zaujímavú vec. Taký pulóver je totiž podľa krátkeho slovníka sveter s otvorom na prevliekanie hlavy. Mimochodom ten slovník sa len volá krátky ale je dosť dlhý. Tak a toto s tým otvorom nás šokovalo. Bol som z toho úplný Maďar a normálne som sa bál zistiť, že čo je potom sveter. Lebo len tak mi vychádzalo, že tam bude chýbať ten otvor.

A chýbal. Ale zase boli iné veci. Sveter je totiž vrchná pletená alebo háčkovaná súčasť oblečenia s rukávmi. O otvore nepísali nič, ale zase sveter mal rukávy. Dôležitá vec pre jedného Maďara. Lebo na to som zabudol, že ja ako genetický Maďar mám často pocit chladu. Ja som síce Slovák ale genetiku neoklamem. Potrebujem niečo na zahriatie, pričom nemyslím ani na borovičku ani na barackpálinku. Myslím na niečo čo má rukávy a otvor na hlavu.

Tak som dnes prišiel na to, že ako genetický Maďar potrebujem pulóter. Prídem do obchodu a poviem: „Jeden pulóter ale teplý“ a ak by som náhodou išiel do obchodu v Maďarsku tak poviem skoro to isté: „Eď pulóter ale meleg“. Tak asi toľko. Viem, že to nie je o politike, ale čo by ste čakali od slovenského Maďara. Alebo maďarského Slováka. Lebo ja som Maďar. Aj žena mi to povie, keď si to prečíta: „Bože, ty si úplný Maďar! Prečo som si radšej nezobrala Pištu Hufnágela?!“.

To bude nejaká špecialita našej rodiny. Nehovorím, že sa nepadá aj v iných. Ale v tej našej sa padá na hlavu. Padnutých na hlavu u nás napočítate celú kopu. Ja viem, že rovnako padnutých máte aj vo vlastných rodinách ale ja nemyslím obrazne. Ja myslím celkom reálne. Normálne na hlavu. Buch a au.

Už s Kubom to bolo podozrivé. Kubo na hlavu nemal padnúť. Obrazne ani reálne. Kubo na to nemal predpoklady. Ja keď som vtedy otvoril dvere na terasu a chytil Kuba za bruchu nemohol som to vedieť. Vyhodil som ho cez tie pootvorené dvere a s úžasom v očiach som videl ako sa v letku pomaly pootočil a zaparkoval na hlave. Buch a au.

„Ty si ho hodil na hlavu!“ videla ma pri tom žena. „Ale on nemá čo padať na hlavu“ bránil som sa: „to je proti prírode“. „Ja ti dám takú prírodu“ nedala sa jemnejšia polovička našej rodiny: „hodil si ho normálne na hlavu, som ťa videla“. Nedalo sa brániť hoci som si na pomoc volal spomienky z hodín zoológie. Mačka predsa vždy dopadne na nohy. Tak sme sa to učili. Možno to nebolo na zoológii ale niekde sa to do tej mojej hlavy dostalo.

Kubo na zoológiu nechodil. Nevedel, že ako kocúr má dopadnúť na nohy. Urobil buch a mň-au. Malo to trvalé následky. Lepšieho kocúra sme od vtedy nemali. Ale od vtedy si dávam pozor na členov rodiny, keď ich vyhadzujem na terasu. A dávam si aj pozor na to, či si na mňa nedáva vtedy pozor žena. Dáva si na mňa pozor a tak som v poslednom páde na hlavu celkom nevinne.

Na hlavu padol Ferdinand. Buch a nič. Ani pípnutie. Vraj. Pritom taký Ferdinand by pípnuť mal. Padol z podstatne vyššej výšky ako Kubo.

Ja som tu už písal o našich nedávnych podnájomníkoch. Ubytovala sa u nás rodinka drozdov a my všetkých drozdov bez výnimky voláme v našej rodine Ferdinand. Mamka Ferdinand mala s ockom Ferdinandom päť malých Ferdinandov. Štyria Ferdinandi to zvládli bez problémov ale s tým piatym Ferdinandom to bolo od začiatku podozrivé. Dalo by sa povedať, že sa vyliahol neskôr. Myslím, že sa tomu hanlivo hovorí poškrabok alebo tak voľajako. V každom prípade bol piaty Ferdinand na hlavu. Od začiatku.

„Spadol na hlavu“ zatelefonovala mi vtedy žena a ja som si aj vydýchol, lebo keby som bol doma, tak sa to zvalí na mňa. „Ja som ale nebol doma“ pre istotu som povedal, žene do telefónu. „Ja viem“ odpovedala: „ja som ho normálne videla, vypadol z hniezda na hlavu“. „A?“ opýtal som sa aby reč nestála a aby som bol zrozumiteľný a hlavne aby sa nezabudlo, že za tento pád naozaj nemôžem. „Čo, a?“ odpovedala žena: „no dala som ho späť do hniezda, ale teraz neviem, poriadne spadol. Ani nepískol. Dilino.“

Nechcel som sa pýtať, či ma práve oslovila alebo hovorila o Ferdinandovi. Nie je dôležité. Potom moja žena s dcérou dávali pod hniezdo naše najlepšie deky a periny a podozrievam ich, že aj môj vankúš. Pre istotu. Faktom je, že to Ferdinand rozchodil. Teda rozlietal. Lebo on je tak trochu na hlavu. To rozlietanie som dokonca videl. Lebo to chvíľu trvá, kým sa človek z takého pádu na hlavu otrasie. Aj drozdovi to chvíľu trvá. Tak len toľko. Zdá sa, že v našej rodine sa dosť často padá na hlavu, ale má to blahodárne účinky.

Každý teraz vymýšľa 3-D televízory. Mohol by som povedať, že mám kolegu, ktorý z takého výskumu nič nemá. V detstve spadol a vidí len na jedno oko. 3-D nevidí nič. Vidí 2-D a to je ešte rád, že 2-D na jedno oko. Ja vidím normálne a hoci nerozumiem tomu, ako môžem dvoma očami vidieť 3-D nesťažujem sa na to. Lezie mi na nervy technický pokrok z iného hľadiska.

Mne vlastne lezú na nervy hlavne tie tenké televízory. Plazmy a tie druhé, čo vyzerajú úplne tak isto ako plazmy, ale nie sú to plazmy. Teda tie druhé. To je pri nich v každom obchode napísané, či sú plazmy, alebo tie druhé a koľko stoja a tak podobne. Ale nie je pri nich napísané, že aké sú úzke. Lebo to by takého človeka vychovaného v tej dobe ako ja odradilo. Nadobro. Vôbec by potom nepozeral televízor a nedozvedel by sa, že budú aj 3-D televízory a potom budú také televízory, čo budú už také úzke ako tapeta. Tak taký televízor ja nepotrebujem.

Televízor totiž vždy tvoril súčasť bytu. Pamätám si ako som u starých rodičov na prázdninách zaspával pred drevenou skrinkou s vypuklým sklom. Prepínalo sa to na boku veľkým bielym gombíkom a druhým veľkým gombíkom sa pridával zvuk.  Myslím, že bol ešte jeden gombík, ktorým sa to celé zapínalo, ale ten, čo si pamätám, nefungoval. Normálne sa len vopchala šnúra do zástrčky a po pol minúte naskočil šum. Po ďalšej polminútke sa objavili také čierno-biele čiary a potom po takých troch minútkach bola tma ale už bolo počuť zvuk. A potom už úplne nakoniec všetko zablikalo a bol aj obraz aj zvuk. A mohlo sa prepínať.

U mojich starých rodičov sa prepínať nemuselo. Mohlo sa, ale nebolo treba. Vždy sa totiž preplo len na maďarskú televíziu. Pozreli sme si Esti mese a potom nejaké správy z Maďarskej ľudovej republiky a potom niečo čo išlo potom. Cez Esti mese zaspal starý otec a začal chrápať. Trochu sa pridal zvuk a potom zaspala stará mama a začala tiež chrápať a tak som pridal ešte trochu zvuk a už potom som zaspal aj ja. Potom som sa ráno zobudil a televízor už nešiel, čo znamená, že alebo starý otec, alebo stará mama sa zobudili a prišuchtali sa spod periny. Asi trochu prikúrili v kachliach a vypli televízor. A hlavne, hlavne urobili to, čo sa už dnes nedá urobiť na žiadnej plazme.

Každé ráno bola na televízore mojich starých rodičov pekne vyrovnaná dečka. Moja stará mama bola najlepšia dečkárka v širokom okolí. Robila také krásne dečky, že by dokonca uspeli aj v dnešnej dobe, keby samozrejme bolo kde tie dečky dať. Lebo s televíznymi dečkami je koniec. Dnes už si dečku na takú plazmu alebo ten druhý televízor, čo je taký istý ale inak sa volá nedáte. Teoreticky by ste si tam dečku mohli zavesiť ale asi by vám prekrývala pol obrazovky. A aj z druhej strany. Na druhej strane by to neprekážalo a podľa mňa niekedy ani na prednej ale ľudia to už tam nemajú. Na taký televízor dečku nedáte. To už nie je televízor.

Na taký dnešný televízor nedáte už ani bábiku v kroji alebo porcelánového jeleňa alebo takú bielu keramickú sošku kajakárov, ktorú mali kedysi v každom poriadnom byte. Jednak takú sošku alebo bábiku už na ten televízor nevycentrujete tak, aby nespadol a jednak aj keby ste vycentrovali nedáte to tam, lebo bez dečky to nie je ono. Dečka bola estetická a aj užitočná, lebo sa taká socha kajakárov nezaprášila zdola.

A hlavne to bol kolorit. Televízor bol čierno-biely ale napriek tomu to malo kolorit. Dnes má každý televízor toľko kolórov, že to jedno obyčajné ľudské oko ani nezaregistruje ale kolorit tam už nie je. Všetko sú to také tenké plátky. Úplne o ničom. Mňa proste ten technický pokrok nebaví. Televízne dečky nám zanikli.

Neviem, kde tá osoba bola celú zimu. Buď v útulku alebo v teplých krajinách. K nám do záhrady sa nasťahovala asi pred mesiacom. Akurát som nebol doma, len mi to zavolala žena: “Počúvaj ani okno nemôžeme otvoriť, nasáčkovala sa nám do záhrady” a povedala podrobnosti.

Viete ako je to s bezdomovcami. Navláčila nám tam sajrajt a z toho si urobila bývanie pre seba. Nebolo mi to úplne jedno ale zase až taká osobnosť, čo si vie urobiť poriadok na vlastnej záhrade nie som. Trpel som to a len som cez okno kukučkoval, čo sa to u nás na záhrade deje. Občas sme aj otvorili okno a pozerali sa na ňu ale hneď po nás zazerala. Tak sme dali pokoj. Jedna osoba plus mínus. No nech je.

Ale poznáte to, budete sa tváriť, že vás do toho nič nie je, čo sa deje vo vašej vlastnej záhrade a bude horšie. Jedno ráno sa nám tam objavili decká. Aby bolo jasné – úplne maličké decká. Ani presne neviem či sú dve alebo tri. Pohlavie už vôbec nerozoznám aj keď tam v tom záhradnom domčeku sedia úplne holé. Jediné čoho je schopná tá ich matka, je dovliecť im niečo pod zub. Obrazne. Pochybujeme, že majú už zuby. Úplný drobizg.

Od vtedy už okno vôbec neotvárame. Jednak keď nás pri tom zbadá tak vraždí pohľadom. A potom tie decká sú dosť hlučné. Keď sa vráti tá osoba zo zháňania stravy pištia ako pojašené. To je presne o tom jedinom. Len sa nažrať. Celý čas som bol zvedavý, či sa pri tých našich akože susedoch objaví aj hlava rodiny. Občas sa tam taký jeden počerný mládenec aj objaví. Trochu pohopsá ale do chajdy ešte nevliezol.

Ja viem, mal by som zavolať na sociálku ale nie som si istý. Čo im poviem. Viete máme na záhrade takú jednu prelietavú osobu s deckami. Čo ja viem, koľko ich je. Ja im do chajdy nelozím. No áno, úplne holé sú tie decká. A viem ja ako sa volajú. Občiansky som nekontroloval. Ale viete čo, mne to vlastne neprekáža. Akurát našu susedu to prestalo baviť. Ponaťahovala sa cez plot a toľko drgala do viniča až nám skoro úplne zakryla výhľad. Takže čo je úplne nové neviem.

Zatiaľ len viem potvrdiť, že pod oknom máme hniezdo s drozdicou a drozdiačatkami. A jeden čierny drozd tam fakt poskakuje. Okno neotvárame. Hniezdo je hneď pod ním. Tak len v noci trochu. Aby sme nevyplašili mamičku. Taký bezdomovec v záhrade vám jednoducho robí radosť.

Moja dcéra dostala štvorku. Z diktátu. Má na ňu nárok už len z toho dôvodu, že je to moja dcéra. Hovorí sa tomu genetickí predpoklad. Moja dcéra zdedila toľko genetickích predpokladov, že môžeme predpokladať, že tích štvoriek bude ešte viac. A aj na viššie číslo sa ešte dostaneme. Je to chudera. V našej rodine totiž geneticki nenávidíme tvrdé i.

Čo sa pamätám tak moja mama chodila z rodičovského združenia vždi s plačom. Až do najbližšieho združenia rodičov a priateľov škôl si totiž mislela, že som sa už polepšil. Ja som mal ale takú teóriu, že mama bi nemala plakať každí deň. Plakala teda len šesť krát do roka. Štiri rodičovské a dve visvedčenia. Ja som bol dobrí sin. Mamu som mal rád a nechcel som ju trápiť viac ako je to nevihnutné.

Moja dcéra je ešte lepšia dcéra ako som bol ja sin. Nemôžem sa na ňu sťažovať viac ako normálne. Je to normálne dievča s vekom, ktorí síce rodičom naháňa strach pretože ešte nezabudol na vlastnú pubertu ale ja sa sťažovať nemusím. Ja som viac menej spokojní. Občas si samozrejme so ženou poplačeme ale potom si spomenieme na genetickí fond.

Jasne, že som dcéru za tú štvorku nepochválil. To sa zase nedá. To takí rodič, či chce, alebo nie, musí držať víchovnú líniu. Taká víchovná línia znamená, že dcére určite nepovie nič o plačúcej babke ako chodila domov z rodičovského ale spomenie niečo v tom duchu: „Mňa porazí, ja som prvú štvorku dostal až na visokej škole z jadrovej mechaniki“. Potom takí rodič ide pre istotu skontrolovať do pivnice krabicu so starími visvedčeniami a zavolá mame abi svojej vnučke ešte asi desať rokov nepovedala celú pravdu.

Plus. Takí rodič musí dokázať, že vie všetko to, čo jeho dieťa nevie. Lebo, keď to rodič nevie, tak také dieťa potom vie, že nejde o život. Našťastie som pri tejto štvorke nebol doma a tak som sa len dobrovoľne vistavili skúške na telefón. Abi bolo jasné, nie som dakí dilino abi som sa dal preskúšavať dcérou. Len som si ten jej diktát prebehol so ženou. A teraz už presne viem, že dcéra dospela do štádia, kde už aj jej otec zlihával. Genetické predpoklady proste neoklamete. V slovenčine sa dcérina učiteľka dostala už tam, kde sa moje cesti za poznaním ipsilonu pred mnohími rokmi skončili.

Mislím si, že tvrdé i je svinstvo. Ja som to dcére takto jasne nepovedal a asi to nepoviem ani pani učiteľke ale vám to povedať môžem. Ipsilon je hovadina. Na entú. Ipsilon zničil šťastie mojej mame a dnes má z toho zdravotné problémi. Ipsilon ničí aj moje šťastie a aj šťastie mojej dcéri. A nakoniec ani tá pani učiteľka nemôže mať radosť z toho, že na tích chitákoch nachitala toľko detí.

Toto mali vyriešiť v parlamente národovci. Namiesto zástavi do každej triedi mali nakúpiť zmizíki a vyzmizíkovať z učebníc ipsiloni. Moja dcéra bi bola potom oveľa šťastnejšia Slovenka ako taká Slovenka so zástavou a himnou. Podľa mňa bi to ani tak veľa nestálo. Nezamestnaních tu máme dosť a na základe nejakého tendra nakúpime zmizíki a prepisovače. Ja sa napríklad hlásim dobrovoľne. Tvrdé i dnes nemienim používať.

Mám rád svoju dcéru a mám rád svoju mamu. A mám rád aj slovenčinu a nakoniec aj tú himnu: Nad Tatrou sa blíska, hromi divo bijú …  Jediné čo nenávidím na tomto národe je ipsilon.